Na celej veľkej Zemi nie sú ľudia, ktorí by nemali svoj vlastný jazyk. Každý jazyk sa skladá zo slov, ktoré sú rozdelené na zvuky. Bez schopnosti vyslovovať určité zvuky by sa ľudstvo nenaučilo hovoriť.
V ruštine je 43 zvukov, ktoré sú napísané písmenami. Takýto zvuk je pre nás veľmi známy. Mali by ste však vedieť, že každý jazyk na svete má taký počet zvukov, ktoré sú charakteristické iba pre jedného alebo druhého človeka. Zvuky sú samohlásky a nevyslovené.
Striedajú sa medzi sebou a priamo sa podieľajú na tvorbe slov. Každý typ zvuku má svoje vlastné charakteristiky a vykonáva svoje funkcie. Jazyky sa medzi sebou líšia a pomer samohlások a spoluhlások - preto nie je divné, že niektoré národy sa vyznačujú takou melodičnosťou, zatiaľ čo iné majú rečové štruktúry, ktoré sa dajú ťažko vysloviť..
Skúsme zistiť, ako sa samohlásky líšia od súhlások.
Zvuky samohlásky - ich vlastnosti
Samohlásky sú tou kategóriou reči, ktorá sa vytvára pomocou prúdenie vzduchu cez hlasivky. Tvoria sa výlučne pomocou hlasu, bez vonkajšieho hluku a bez účasti artikulačného aparátu. V ruskom jazyku, rovnako ako v mnohých iných slovanských jazykoch, existuje 6 samohlások, medzi ktorými [a], [e], [a], [o], [y], [s]. Za zmienku stojí, že existuje desať samohlások. Takýto rozdiel v množstve vzniká, pretože písmená i, u, e a e pozostávajú z dvoch zvukov.
Zvuky samohlások hrajú veľmi dôležitú úlohu pri tvorbe slov. Predovšetkým tvoria slabiky. Bez samohlásky nie je slabika! Po druhé, dávajú každej slabike svoj vlastný odtieň, čo spôsobuje šok alebo stres. Stresovaná slabika sa vyslovuje oveľa dlhšie a výraznejšie ako ostatné.
Čo sú to súbežné zvuky??
Súhlasné zvuky sú zvuky, ktoré sa vytvárajú pod vplyvom hlasového toku za účasti artikulačného aparátu. Pri vytváraní súhlásky sa hlas zráža s prekážkami, ktorým jazyk alebo spodná pera slúži, a dostáva hlučný odtieň. V ruštine je 36 spoluhlásk. Na liste sú uvedené 21 písmen.
Súhlásky majú jasnú klasifikáciu. V závislosti od stupňa použitia hlasu a hluku sú spoluhláskami:
- zvučnosť.
- hlučný.
Hluk sa ďalej delí na:
- zvučný.
- hluchý.
Existujú tiež mäkké a tvrdé spoluhlásky. Definícia typu zvukov závisí od výslovnosti. Mäkké sa teda líšia tým, že ich možno vysloviť iba zdvihnutím strednej časti jazyka až k oblohe. Mäkkosť alebo tvrdosť súbežného zvuku závisí od zvuku, ktorý za ním nasleduje. Napríklad, ak súhlásky e, e a, u, i alebo b nasledujú za spoluhláskou, potom bude v každom prípade charakterizovaná ako mäkká. Okrem toho písmená b a b, ktoré neoznačujú zvuky, označujú mäkkosť predchádzajúcej spoluhlásky.
Rozdiely medzi samohláskami a spoluhláskami
Prvým a najdôležitejším rozdielom medzi samohláskami a spoluhláskami je to, že prvá forma v hrtane, zatiaľ čo iné prechádzajú cez jazyk a zuby, podnebie alebo pery. Na zvládnutie všetkých súhlások je dôležité, aby osoba nemala nevýhody hovorového aparátu. Pre schopnosť vyslovovať samohlásky nie sú potrebné špeciálne zručnosti - sú tvorené samy (samohlásky ľahko vyslovujú aj deti).
Zvuky sa tiež líšia v tom, že vďaka samohláskam sa vytvárajú slabiky. Počet zvukov samohlásky v slove označuje počet slabík vo fonetickej analýze. Súhvezdia naopak nemajú také schopnosti.
Slová tiež vďaka samohláskam získavajú výraz a intonáciu. Značka prízvuku je umiestnená výlučne na zvukoch samohlások, ktoré zvýrazňujú slabiku slabiky.
Samohlásky a súhlásky sa vyznačujú dlhou sondou. Samohlásky znejú dlhšie a hlasnejšie, súhlásky sú krátke, hlučné sú tichšie. Okrem toho môžu samohlásky spievať, často ich speváci často používajú pri vokalizácii. Tento výraz sa vzťahuje na spievanie bez slov, pri použití iba samohlások alebo slabík..Súbežné zvuky dokážu spárovať zvuky samohlásky a tak ich zvuk rozšíriť. Ale napriek všetkým rozdielom sú samohlásky a spoluhlásky neoddeliteľnou súčasťou reči. Iba kombináciou navzájom dokážu vytvoriť slová, ktoré sa po ich zlúčení premenia na vety a tie na súvislú ľudskú reč.
